Z lampy zavesenej v strede stropu mojej izby teraz žiaria lúče, čo Ježišovi odsúvali kameň jeho hrobky. Osvetľujú čierne body, ktoré som do bielej steny počas posledných rokov vyškrabával svojimi nemužnými, príliš dlhými nechtami. Pozorujem ich ako celok. Na stene sa víria ako oceánske korále. Točí sa mi z nich hlava. Svoj pohľad vedome rozmazávam, chcem sa zbaviť povinnosti kontrolóra celej tejto skupiny. Po jednej miznú, nepochopte ma zle, svetlá tej žiary sú stále rovnako nadpozemsky silné. Dierky totižto nemiznú v tme ale v bielej farbe bielej steny. Veľmi pravdepodobne k žiadnemu zmiznutiu nedochádza. Je to predsa otázka logického myslenia. Božské žiary určite nedisponujú len nebeským svetlom ale aj nebeským teplom. Ak tam hore niečo predsa len je, tak je o mňa už dávno postarané a toto pripisovanie fyzikálnych vlastností jeho žiaram ho bez pochyby taktiež vyvádza z miery.
Nevadí, pokiaľ je rozhodnuté, nemám sa do toho už čo motať. Nos však budem naďalej strkať do situácie čiernych dier. Teplo žiary bolo uznané, mrzí ma to. Biela farba sa teda musí zohrievať a teplá farba, či už biela alebo nie, musí tiecť. Steká v slaných kvapkách, pomaly vypúšťaných zo slzných kanálikov tej emócie, na ktorú som už dávno zabudol a jej meno vibruje niekde ďaleko za špičkou jazyka. Nevedel som o nej, nespoznávam ju, neviem prísť na jej definíciu a predsa viem, že slzy tečú z jej očí. Pripomína sa, no zaberie to čas. Som tak zanedbaný ateista, že ani božská žiara mi nie je schopná znova odhaliť krivky jej tváre. Viem, že jej dlhé nechty mi kedysi pichali do očí, ráno som ich kvôli tomu mával napuchnuté. Jej koleno mi tlačilo na pravidelne zapaľujúce sa črevá. Nebrala na mňa moc veľký ohľad, svoj príchod neoznámila. Jej odchod sprevádzala poznámka ostrej facky. Hebkú dlaň som na líci mával týždne vytlačenú ako značku otrokov, po väčšine spôsobenú nahriatými hrotmi kovu rôznych symbolov. Otrasný európsky symbolisti a tak musí byť otrasná aj ona.
Zabudnutá, na moje fyzické ja pripúšťa len tie slzy bielej farby. Žiadne ostré nechty, žiadne tvrdé kolená, žiadna výchovná dlaň. Nevidno ich. Nesmiem si byť však istý, že za bielou stenou tieto fakty nečakajú tak, ako čaká blízka spoločnosť na moje mužské prebratie. Schop sa!
Dierky teda nemiznú, to je už zreteľné. Sú po jednej zalievané tečúcou farbou. Nezachytáva ich všetky. Tie najhrubšie ostávajú dierkami. Nechávam ju pracovať, nesmie byť rušená. Prečo jej to povoľujem si vysvetliť neviem. Kedysi by som slzy zotrel do rukáva a nedoprial jej akúkoľvek interakciu s mojou izbou. Interakciu znovu s niečím, čo malo byť moje. Ostávam proste ležať a mastné vlasy zasúvam za uši.
Predstavenie skončilo, farba tuhne pretože žiara sa zmenila zase na tú starú. Tú, ktorú spôsobuje oranžová žiarovka. Tú, ktorej tvar zabezpečuje kovová konštrukcia lampy. Stále výrazná, no už bez hlbšieho dopadu. Čierne dierky boli po útoku zriedené, ostalo ich len zopár. Tvoria symetrický tvar. Tvar mierne roztiahnutého kosoštvorca s jednou bodkou hlboko pod ním. Akoby mu to jeho roztiahnutie diktovala, akoby mu bola srdcom celého základu. Ak by kosoštvorec bol budovou a ja teroristom, som si istý, že pre kompletný kolaps by stačilo odpáliť len a len tú jednu spodnú. So zmenou podstaty charakteru žiary sa neprisunula len zmena teploty ale aj zmena osvetlenia. Izba stmavla a došlo k dekadencií viditeľnosti, ale ona to za dôležité nepovažovala. Keď svietila žiara bytia, nadhadzovala mi len smiešne slzy. Teraz, keď oči božstva stmavli sa mi z kosoštvorca vynára jej hlava a spodná bodka sa formuje do obnaženého hrudníka.
Je neuveriteľne nádherná. Konečne si spomínam na jej meno. Vôbec ma to neteší. Už viem, prečo som jej nechty nechával v mojich očiach. Už viem, prečo som si jej koleno pokladal na črevá. Už viem, že sa tejto zvodnosti znova nebudem schopný vzoprieť. Akoby som mohol, však pozrite na tie oči. Pamätám si, že pod slnkom sú ešte krajšie. Stále jej zo steny trčí len tvár a symbol ženskosti hornej časti ľudského tela. Nedokážem spoznať, či za stenou nenapína spomínané zbrane. Možno tam tentokrát naozaj čakajú len hebké šaty a rameno, na ktorom by moja hlava mohla spočinúť. Možno tam je tentokrát mäsiarsky nôž, ktorým sa to chystá raz a konečne uzavrieť. Poslať ma rovno späť za tými žiarami, ktoré ju vpustili do môjho sveta. Dá sa mi smiať, dávno predsa nie som vykonávateľ svojho pohybu. Vrhám sa ku tvári a moje dlane pokladám na jej ležérne uvoľnené líca. Ak niekedy existoval výber, tak som slepý. Ak nikdy nebol, tak som vykonal tú najsprávnejšiu pravdu.