Stojím v čiernom lese, slnko zapadá
a cez les sa iba jednou cestou ísť dá.
Polozhnité listy sa pod mojimi chodidlami rozpadajú
a už aj moje posledné zásoby pomaly dochádzajú.
Už mi na ceste len mesiac svieti,
spoza mňa sova vyletí.
V diaľke vlka počujem
a cítim že temnota sa blíži.
Zrýchlil som do kroku, ale temnoty tiene už vyliezli.
Zo stromov, z tieňov ba aj spod kameňa sa na mňa vybrali.
Zastavil som, na tiene som sa pozrel,
ale namiesto nich, tam čierny prízrak na mňa civel.
Prízrak len pomaly, gigantickými krokmi kráčal.
Bežal som, ale nie dosť rýchlo-prízrak už za mnou stál.
Temnoty prízrak sa v tieňoch stočil
a jeho tieň sa už ku mne blížil.
Pľúca mi išlo roztrhnúť, nevládal som.
Tieň v podobe ruky mi chytil nohu vtom.
Spadol som na zem. Čierne tiene ma dostali
a vzápätí moje najväčšie obavy odkryli.
Ležím na zemi, pohnúť sa mi nedá,
jediné čo vidím je čiernota čierna.
Tisíce tvárí namňa vybehli
ale ja som nepoznal ani jednu z nich.
Tváre bez očí mi moje oči zobrať chceli
a veru už ich aj skoro mali,
ale lúče slnka vychádzať začali
a temnoty prízrak akoby stratil moc nad svojimi čarami.
Postavil som sa a na cestu som sa vydal.
Cesta na prekliaty hrad lásky dlhá je,
ale kto tam dorazí, svoju lásku tam nájde.
Nikto sa tam však živ zatiaľ nedostal.
Stovky rokov sa muži dobyť hrad pokúšajú
a pri prízraku, svoje duše opúšťajú.
Ich oči, bažiace po bohatstve,
im prízrak stále zoberie,
lebo oni tu neprišli kvôli láske.
Oni len chceli naplniť vrecká vlastné,
zlatom, ktoré hrad tiež ukrýva.
Tie tváre boli duše zatratených.
Zatratených s úmyslami čiernymi.
Prízrak im ich zobral naveky,
Teraz mu ich duše slúžia ako ochrancovia prekliateho hradu lásky.
Pomaly z lesa vychádzam,
hrad už skoro vidím.
Jeho vysoké a mohutné veže
sťa orli ma sledujú.
Prekliaty hrad lásky má múry čierne,
akoby bol celý z ónyxu postavený.
Ale hrad si pamätá aj svoje krásne časy,
lebo niekedy dávno, bol hrad hniezdom lásky.
Stojím už pred hradnou bránou,
dokorán je tvorená
ale odrazu ma nejaká sila dovnútra ťahá
a teraz som sám v hrade opustenom
Cesty späť už niet, väzňom hradu som,
len jednu úzku cestičku našiel som.
Cesta do mohutnej veže vedie.
Možno je moja láska ukrytá priamo v nej.
Otvoril som dvere, nebol som prekvapený,
v celej veži len schody boli.
Pozrel som sa hore, či ich koniec uvidím,
ale zdola to vyzeralo, akoby schody konca nemali.
Kráčam po schodoch, koniec v nedohľadne,
popravde, ma to už unavuje.
Po schodoch už dni chodím,
ale tú sľúbenú lásku nikde nevidím.
Rozmýšľam či som tu správne.
Rozmýšľam či sa to vôbec oplatí.
Nekonečné stúpanie po schodoch,
len aby som lásku našiel?
Zahnal som pochybnosti preč
a zrýchlil som krok.
Cesta bola ťažká, teraz ju len tak nevzdám.
Možno raz na koniec schodiska dôjdem.
Prekliaty hrad lásky veru zvláštny je,
hocijak sa snažíš, vždy ťa dobyje.
Tajomné miestnosti, schodiská nekonečné,
prekliaty hrad lásky ti vždy kúsok duše zoberie.
Kúsok duše mi zobral, kúsok duše tam ostal.
Aj keď som odišiel, ten kúsok tam stále zostal
a stále blúdi po chodbách prekliateho hradu
a hľadá v ňom lásku skutočnú – lásku moju.
Láska tu vždy bude.
Láska si na mňa počká.
Raz aj kúsok duše mojej blúdiť prestane
a prekliaty hrad lásky,
sa na hniezdo lásky zmení hneď.