Raz mi preletel ponad hlavu. Od tohoto momentu som sa len zaslepene naťahoval, utekal a škrípal zubami. Vtedy nespravil nič výnimočné, jednoducho len bol. Lietal však presne tak ako by som chcel ja sám, jeho farby boli mojimi obľúbenými, jeho malé nohy a tykadlá mojej obľúbenej dĺžky. Počet jeho chĺpkov dosahoval môjho obľúbeného čísla, rozpätie krídel presne do mojich dlaní. Obyčajný motýľ, no mne sa stal zázrakom. Vedel som, že ho nesmiem nechať voľného, musel byť predsa stvorený pre mňa, všetko tomu zodpovedá.
Je to už pár dní, lieta presne v takej výške, že keď sa vystriem a vyskočím, prsty mi preletia pár centimetrov pod ním. Zvykol si na mňa. Keď vidí, že už nevládzem, sadne si do trávy a ostáva pozorovaným. Necháva ma po ňom túžiť. Nespávam. Bojím sa, že by som ho stratil. Vie presne, čo robí. Dusí ma. Perfektne lieta s jeho perfektným vzhľadom pre moje perfektné ja. Bez neho svojej dokonalosti hádam nikdy nedosiahnem. Nie, bez neho ostanem ničím. Nedokončený produkt, dielo bez farieb či tvaru. Vzdať to teda nemôžem, ide tu predsa o moju existenciu. Ako mám splniť účel, pre ktorý som bol zvolený, pre ktorý sa mi umožnilo vidieť a cítiť a močiť a zvracať a žiť. Ako to mám zvládnuť, pokiaľ tento motýľ bude lietať pre iných. Oni neuvidia jeho dokonalosť, je predsa urobený len v mojich perfektných mierkach.
Len a len v mojich očiach je symbolom dokonalosti. V iných teda byť nesmie, bola by ho v nich škoda. Prečo tak vrúcne vyhýba sa mojej láske, prečo tiež neželá si poddať sa mne a mojej percepcií.
Slnko znova zapadá a ja znova sedím porazený vo vlhkej tráve lúky. Je pár metrov odo mňa, saje nektár z ruže. Ruža je proti nemu farebnejšia a väčšia, no stále je len ružou a on stále nie je len motýľom. Cuciak pomaličky vytiahol a stočil sa mu späť do perfektnej špirály, presne podľa môjho vkusu. Zrazu vzlietol, už sa stmievalo a tak sa mi stratil z pohľadu.
Vyskočil som ako bez zmyslov. Zalial ma ľadový pot. Začal som sa otáčať, lapať po dychu. Hystericky som zvrieskol, vlasy mi začali ostávať v dlaniach a stehná sa trhali pri každom ďalšom kroku vpred. Napokon som padol na kolená, ruky sa mi zaborili do bahna a tak som stratil aj ten posledný kúsok rovnováhy. Zvalil som sa na bok, kolená prisunul ku brade a nohy rukami zachytil pri tele, jedna polovica tváre sa dusila v bahne a druhá plakala. Už sa nezodvihnem, bolo rozhodnuté. Stratil som môjho motýľa a s ním teraz stratím samého seba. Bez toho, čím mi motýľ bol, sa nemám prečo postaviť. Zmohol som sa už len na posledné otvorenie nezablateného oka a vtom som onemel. Na mojom mokrom ramene sedel môj perfektný motýľ a pokojne sa na mňa díval. Prijal ma, vzdal sa mi, rozhodol sa konečne darovať všetky jeho perfekcionizmy tomu, ktorému odjakživa patrili, alebo mu bolo len ľúto beznádejnej postavy ponorenej v bahne.
Nedýchal som, pomaly som sa poskladal. Môj motýľ stále na ramene. Akonáhle som pevne stál, moje prsty sa v sekunde spojili a vytvorili klietku, z ktorej by nikdy neuniklo ani samotné svetlo. Dostalo ma to, eufória. Som celok, som dokonalý, som slobodný, som samým sebou. Nevedel som sa udržať. Skákal som, spieval som, tancoval som. Bol som ako malé dieťa a blato mi z tváre zmyli vlny šťastných sĺz.
Rozhodol som sa znova nakuknúť na záchrancu mojej osoby. Načo sa mi vzdal, ak by som ho nesmel vidieť. Teraz už určite nebude chcieť uniknúť, už to určite všetko pochopil správne. Pomaličky som rozplietol schránku mojej večnej klietky a na mojich spotených dlaniach, s odtrhnutými krídlami, nachádzam mŕtve telo motýľa.