Krásna rozmárnenosť vážna
kradne mi pokoj, keď som vlažná
a jej ryšavé zjavenie
pripomína vábenie
dúhy
a sklamanie prevyšujúce živočíšne druhy
ako rozmazané jazdné pruhy
na dialnici plnej vody
hubí mojej trpezlivosti
plody.
A ja už znova tŕpnem od zlosti,
keď zavrhnem posledné možnosti
na záchranu samej seba.
Šepkám jej: “Chcela by som byť stvorená z teba”
No ostávajú mi len posledné kúsky chleba
a tak tu sedím v hlučnom tichu,
mníška vedľa mňa lačne hltá svoju pýchu.
Naša spoločná ryšavá minulosť
uvolnila miesto a vpustila sem zlosť
z brázdenia rovnakými ulicami
podchodmi, pajzlami a zastávkami.
Dáva však zelenú aj láske
a pri otázke: “Prečo ti tak vadím?”
mi napadá len amatérske
“Neviem”
i keď zo závisti nevyrastie nikdy nič
pletiem si sama pre seba bič,
ktorým sa snažím vyhnať zo strofy chtíč
byť ako ona,
až kým zo mňa neostane nič,
a už vôbec nie
Donna.
