Danteho spomienky na Persefonu
evokujú modrú,
šedú,
morskú penu,
ktorú chcem piť po hrstiach
vlastného sentimentu.
Keď spievame o pannách
všetky ženy sa zbavujú
dusivého sedimentu.
Opíjame sa glitrami
a na útlak reagujeme
prevrátenymi očami.
Storočia máme matrace preplnené ľútosťou
nad patriarchátom kradnutou svojprávnosťou
a emócie konzervujeme pod nánosmi
umelého šťastia
vynúteného tými honosnými,
a racionalizujeme to
napúdrovanými nosmi.
Odhadzujeme našu
prirodzenú, krvavú telesnosť,
keď v skutočnosti chceme len
zájsť nebu prstami do vlasov
počas tanca na lúke.
Kým sa neprebudíme
z radostného zabudnutia,
naše šťastie bude aj naďalej
utláčané do zabudnutia
a spoločné odhodlanie sa nezbaví
nechutnej nálepky
in memoriam.
