Mokré bozky na líce,
od dní, ktoré nemáš rád
ťa vťahujú do svojich vnád.
Veru, takých bolo už tisíce.
Umývam sa rannou rosou,
spomínam,
ako som raz bola bosou
kráľovnou vlastného smútku.
Dovolila som si plakať,
stále aspoň na minútku.
Odievaš sa do lunaparku
a za ženu si berieš klamárku.
Kvety na jej venci
sú rovnako falošné ako letné noci.
A tou klamárkou som ja,
vieš čo, približne od mája.
No aspoň môžem nebu zájsť
prstami do vlasov
a ráno nemusí cítiť zášť,
môže sa totiž pýšiť vlastnou krásou.
