Listy všetkým mojim matkám
už nebolia tak, ako kedysi.
Keď znova bezsenne padám,
už sa nebojím, neublížim si.
Vidím samu seba v mramore.
Praskliny, žilky, trhliny
keď desiatky nálad v prápore
mi bránia vo výhľade z mastnej bubliny.
Dlhé roky snahy o zmenu,
nech so svedomím čistým ti rozumiem.
Ako keď z oblohy jasnej padá sneh
a ústa praskajú od zimy, veď viem.
Veď viem, aké je to smiať sa zo smútku.
Viem, ako bolí preklínať pohnútku.
No viem aj, že až pozriem sa ti do očí,
vieš?
Ako vtedy, na kolotoči.
Obaja zmeníme sa v kolomaž,
a tú zimu neopíše už ani Válek
a z lúky ostane len
sentiment a nárek.
