A zrazu zbadáš, že tvoje oči
sú modrejšie ako včera.
Tvoja myseľ hučí
a vraví si
“škoda, že nie som svojej matky dcéra”
Rozhodneš sa, že ich zaleješ olovom,
prestaneš sa pozastavovať nad svojím pôvodom
aj tak sa nevyšplháš na ten zámok – teda hrad.
Ja pri tebe myslím na žltú
auru tvojej existencie.
Tú, ktorá sa pretavuje do bytia
a hádžem si ju do pitia
keď si okolo očí maľuješ tŕňovú korunu.
Vieš?
Ty, ktorá si už nikdy nezatancuješ
ale tvojou vôňou každého omamuješ –
svojou nenápadnou silou, ako keď si prišla, len pred malou chvíľou.
Snažím sa to vložiť do vety, nie plytkej,
tak sa vedľa mňa prosím vylej,
bezhlavo, bez ladu a skladu.
Bez teba ma striasa z toho chladu,
bez prestania, zľutovania.
Nedočkavo vyzerám kúsok pochopenia,
ktoré zmizlo s tvojou súčasnosťou
a teraz je stratené medzi štyrmi stenami
a tmou.